myworld

Je deväť hodín večer, sedím pred počítačom, počúvam moje obľúbené slaďáky a myslím na to, aký je život ku mne nespravodlivý. Som zlý človek? Tú otázku si kladiem neustále. Ja predsa nie som zlá, tak prečo sa so mnou tak škaredo zahráva? Spravila som niečo, čím by som si toto všetko zaslúžila? Asi áno...Inak by som tak netrpela.

Mám pocit, že mi nikto nerozumie, že nerozumiem ani ja sebe. Často mi hovoria, že som príliš zložitý človek, a hoci som tým rečiam nikdy neverila, teraz prichádzam na to, že mali pravdu. Možno keby som bola jednodušia......... Keby, samé keby...

Niekto mi povedal, že nesmiem byť taký pesimista. Že je mnoho cieľov, kvôli ktorým sa oplatí nevzdávať a napriek všetkému ďalej odolávať a bojovať.

Podľa mňa však mne nič také nie je súdené. Nie je mi súdené byť šťastnou. Prečo? Netuším, ale chcela by som to vedieť.

Tí, ktorí ma nepoznajú, si myslia, že som šťastná. Tí, ktorí ma poznajú, sa vo mne nevyznajú. A ja? Viem len to, že nie som šťastná. Ani zďaleka nie. Trpím..

A nikto ani len netuší, aká som strašne nešťastná. A ja ani nechcem, aby to vedeli.