Stalo sa to 9. apríla 2006. Už niekoľko týždňov mu bolo veľmi zle. Necítil sa dobre, vracal, odmietal jesť, piť, nevládal sa postaviť na nohy. Veterinár pomôcť už nedokázal. Okej, bol to len pes, ale pre mňa bol všetkým. Bol mi bližší než ktorýkoľvek človek, aj keď priateľov mám dosť. Vedel ma vypočuť ako nikto iný, aj bez slov som cítila ako ma má rád, keď som bola smutná ja, bol smutný aj on. Milovala som jeho oči, mal nádherné mandľovo hnedé oči, ale v starobe už mal, žiaľ, len sklený pohľad.
Milovala som jeho oči, milovala som jeho tvár, milovala som jeho nádherne mäkkú srsť, milovala som jeho malé ušká, milovala som JEHO.
Pamätám si, ako sme ako priniesli, keď bol malé šteniatko. Bol to nádherný pocit, že mám vlastného psíka. Už vtedy som vedela, že ho budem zbožňovať. Zbožňovala som ho celých 11 rokov. A potom zrazu bol preč. V nedeľu, 9. apríla 2006 zomrel.
Preplakala som celý večer, celú noc, od žiaľu som nevedela čo robiť. A na druhý deň do školy. Bol to horor.
Chýba mi, strašne mi chýba, aj keď uplynulo už pár mesiacov.
Zostala mi ešte Jessie, tá bola šteniatkom, keď zomrel. Zbožňujem ju, ale jeho mi nedokáže nahradiť nikto. Jeho fotka mi zdobí izbu, ale je to len fotka..A tá ho nedokáže nahradiť. Občas chcem vrátiť čas, možno by som ho dokázala zachrániť, možno...Viem, že sú to len moje túžby, o ktorých nikto nevie, ale ja snívam ďalej. Všetci si myslia, že som sa s jeho smrťou už dávno zmierila, pretože o ňom nerozprávam, je to však len preto, lebo to ešte stále tak bolí, že o ňom rozprávať jednoducho nedokážem. Vždy keď sa spomenie jeho meno, trpím. Ubíja ma to.
Niektorí si možno poviete, že robím veľkú vedu kvôli jednému psovi, ale pre mňa to nebol len pes. Bol to môj najlepší priateľ. Priateľ, ktorý už nie je. Zomrel a mne ho späť nič nevráti.
Chýbaš mi.
Komentáre
ahoj
dík
ja viem
...
..